9. septembra si každoročne od roku 2002 spomíname na obete holokaustu a rasovo motivovaného násilia.
Uctiť si tieto obete sme sa rozhodli i my. Obliekli sme sa do čiernych farieb a žiakom a učiteľom našej školy sme prezentovali v školskom rozhlase našu autorskú rozhlasovú hru s názvom ,,Hľadaná". Snažili sme sa v nej priblížiť osud židovského dievčatka, ktorému zobrali rodičov do koncentračného tábora a sama sa musela pretĺkať svojím životom, no vďaka dobrým ľuďom prežila toto hrozné obdobie. Po vysielaní sme sa presunuli k vyrobenej nástenke o holokauste, kde sme obetiam symbolicky zapálili sviečku a venovali im minútu ticha a modlitbu.

Tento pamätný deň je zároveň smutným dôkazom prijatia tzv. Židovského kódexu vládou slovenského štátu 9..septembra 1941, kde boli obsiahnuté židovské protiopatrenia zamerané proti ľudskosti.
Pojmom holokaust sa označuje systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Holokaust zasiahol okrem Židov aj príslušníkov niektorých slovanských národov (Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov) či obyvateľov Juhoslávie alebo Rómov. Terčom likvidácie sa stali aj ľudia s telesným či duševným postihnutím aj politickí odporcovia nacizmu. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.

Prostredníctvom tejto spomienky sme sa snažili priniesť posolstvo: ,,Nedovoľme, aby naša farba pleti, iný druh náboženstva, pohlavia a iné rozdiely medzi nami rozhodovali o ľudskom živote a utrpení!"

Žiaci 8.A
Mgr. D. Dudžáková

Eliška Galovičová

Modlitba za nich a za nás

Pane, prečo ľudia druhých nenávidia?
Zato, že sú iní? Zato, že sú židia?
Veď oni nemôžu za to,
kým bola ich matka či tato.

Pane, prečo dokáže byť nenávisť tak veľká,
že človek dokáže vraždiť i malé tielka?

Prosím Ťa, prečo, Bože?
Prečo človek tak veľké zlo napáchať môže?
Prečo si mu v tom nezabránil?
Ušetril by si život veľkým i malým.

Prosíme Ťa, Bože, v tejto chvíli,
za tých, čo v koncentračnom tábore skončili.
Podaj im, prosím, Tvoje láskavé ruky,
zato, že tam umreli
a prežili tak hrozné muky.

A ešte Ťa prosím za nás živých,
by sme sa nedopustili rovnakej chyby.

Spomienky z ,,tábora smrti" – Lea Martinková

Písal sa 24. november 1945. V našej obci bol môj otec známy lekár. Práve vtedy, na začiatku tohto môjho príbehu, vyberal nejakému chlapíkovi z ramena guľku. Otec vždy hovoril: „Viem, že sa vám, deti moje, môže to, čo robím hnusiť, ale aj tak sa na to pozerajte. Raz sa vám to možno zíde."
Tak som musel so súrodencami sledovať ako sa pacienti zvíjajú od bolesti a ich krv kvapká na dlážku. „Adam, čo sa tomu chudákovi stalo?" Vedľa mňa sedela moja sestra Anna. „Hovoril, že musel utiecť pred vojakmi. Je to žid. Keď utekal do lesa, tak ho postrelili." odpovedal som . „Myslíš si, že nás nenájdu?" Z druhej strany sedel najmladší brat, Benjamín. „Neboj sa ! Určite budeme v poriadku." „Buďte už ticho!" ohriakol nás Daniel. Náš najstarší brat. Chlapa znova prehlo a mama ho začala utešovať. „Už vám to iba zašije. Pár stehov a budete znova ako rybička!" Vtom sme započuli streľbu a nemecké pokriky. „Adam, choď sa pozrieť z okna kde sú! Ale nevykukuj von!" zvolal otec. Mama nesúhlasne pokrútila hlavou, ale ja som vystrelil do kuchyne k oknu.
Bola už hlboká noc. Nikde sa nič ani nepohlo. V tú noc nebol na oblohe mesiac ale biele slnko. Chvíľku som ho sledoval. Jeho žiara ma oslepovala, ale aj tak som sa od neho nevedel odtrhnúť. Načo som tu vlastne prišiel? Vyzerať vojakov a nie pozorovať hviezdy! Pozrel som sa napravo. Nič tam nebolo. Pozrel som sa naľavo. Videl som tak akurát siluetu kopca. Keď som sa odtiahol, zazrel som pohyb. O chvíľku prišiel výkrik a jeden vystrel. Boli už pri susedoch. „Mami!...," skríkol som bez rozmýšľania. Niekto mi zozadu zakryl dlaňou ústa. „Buď ticho!" šepol Daniel. Nesúhlasne som sa trepal. Nemohol som dýchať. Daniel spustil ruku a štopol ma do spálne, kde boli aj ostatní. „Sú už u susedov!" „Musíš kričať? Nemôžeš šepkať, ako to robíme my? Chceš ich privolať?" začala Anna. Skoro nám spadli dvere. Nemci za nimi kričali a búchali do nich. Benjamín sa rozplakal. Anna sa hodila k nemu a utešovala ho. Dvere ten nápor neudržali a spadli. Dnu vbehli po uši ozbrojení vojaci. Každého si poprezerali a nakoniec si niečo povedali. Nič som im nerozumel. Ani neviem, ako som sa ocitol vonku v aute pre zvieratá. V dodávke. Boli sme natlačení jeden na druhého. Nikto tam neležal, nesedel, všetci stáli ako sviečky. Pohľadom som zablúdil na mamu. Plakala. Pozrel som aj na otca, aj ten mal slzy na krajíčku. Na Annu a Benjamína som radšej ani nepozrel. Celou dodávkou sa šíril plač, náreky a vzlykot. Našťastie stál Daniel vedľa mňa. „Kam to ideme?" spýtal som sa. „Neviem. Ale nikto koho takto odviezli sa ešte nevrátil." odpovedal. V dodávke sme boli asi tri nekonečne dni. Ľudia plakali bez prestávky, niektorí už len nepríčetne hľadeli pred seba. Pravdupovediac, už som začal plakať aj ja.
Na tretí deň dodávku otvorili a vyhnali nás von. Boli sme pri koľajniciach. Snažil som sa dovidieť kam vedú, ale nedovidel som tam. Strácali sa za obzorom. Triasol som sa ako ratlík. Bola neuveriteľne chladná noc. V diaľke som započul pišťanie. Bol to vlak. Blížil sa k nám sprava. Začal spomaľovať a nakoniec pri nás zastavil. Vojaci nás hnali dnu. Vopchali ma tam ako posledného. Vojak, ktorý nás tlačil dnu, mohol mať asi 25 rokov. V tme mu svietili iba jasné modré oči. Tvár mal zvraštenú, nepríjemnú. S problémom zatvoril dvere a ja som sa na ne tlačil. Cítil som na sebe samé plecia, lakte, chodidlá. Rovnako ako v dodávke všetci museli stáť, nikto nemohol ani zdvihnúť ruku. Znova všetci plakali, vzlykali a kričali. Cesta bola znova nekonečná, neznesiteľná. Vo vagóne sa šíril zvláštny pach. Mŕtvolný pach. Človek, ktorý bol na mne nalepený celým telom začal chladnúť. Nechcel som myslieť na príčinu. Vlastne, snažil som sa na nič nemyslieť. Skoro na nič. Myslel som na rodinu, či sú ešte živí, na to, kam vlastne ideme, či prežijeme. Telo bolo čím ďalej studenšie. Počul som pišťanie, ale nie pišťanie vlaku, ale myšie pišťanie. „Nesmieš sa tam pozrieť! Nesmieš!" vedel som totiž, čo tam je. Takto som s mŕtvolou a plačom strávil vo vagónoch pre dobytok niekoľko nekonečných dní. Myši obzerali mŕtve telo.
Vlak začal brzdiť. Zastali sme. Vojaci otvorili dvere. Znova nás vyhnali von. Stáli sme pred veľkou tehlovou budovou. Všade dookola bol ostnatý drôt. Každý krok som dobre zvažoval. „Nedalo by sa nejako ujsť?" Asi nie. Obzrel som sa za seba. Neďaleko bola zúbožená mama aj s otcom a súrodencami. Spomalil som krok a počkal na nich. Mama sa mi hodila okolo krku. „Was machst du da? Gehen Sie !" skríkol na ňu jeden z vojakov. Mama sa okamžite vystrela a pokračovala ďalej v chôdzi. Vôbec som mu nerozumel. Prešli sme cez obrovskú bránu na ktorej bolo napísané ARBEIT MACHT FREI. „Čo to znamená?" spýtal som sa sám pre seba. Otec mi pošepol : „Práca oslobodzuje." Nevedel som, čo na to povedať. Jednoducho som šiel v sprievode. Keď som prešiel cez bránu, videl som ako vojaci zoraďujú ľudí do radu. Jeden z nich chodil popri nás a rozdelil nás na „ein!" a „zwei!" Ja, otec a Daniel sme boli „ein" . Mama, Anna a Benjamin boli „zwei". Keď všetkých očíslovali, vojak ktorý nás usporiadaval skríkol „zwei!" a ukázal doľava. Všetci s týmto číslom ustúpili a už sa ich ujal ďalší vojak. Počul som ako im niekto hovoril : „Nemáte sa čoho báť. Idete sa iba umyť a osprchovať. Vidíte tamten malý akoby zámoček? To sú sprchy. A tam...." Ďalej som už nepočul. Boli priďaleko. Vojak, ktorý ostal pri nás si zavolal tlmočníka. Niečo mu povedal a tlmočník to preložil : „Vy ostatní sa vyzlečte! Rýchlo!" Pozrel som sa na otca. Už si dával dole vrchnú časť pruhovaného pyžama. Tak som sa vyzliekol aj ja. Vojaci si nás obzreli. Niektorých poslali do spŕch, môj otec a ďalších asi tristo ľudí zobrali preč. Keď otec vychádzal z radu, stihol mi ešte posledný krát povedať „Mám vás rád chlapci!". Viac som ho už nevidel. Na slová už potom nebolo času. Zostali sme medzi asi sto chudými chlapmi. Nemec nás viedol k sprchám. Keď sme už boli dostatočne blízko, počul som srdcervúci krik. Vychádzal zo spŕch. Obzrel som sa za seba. Netuším čo ma to vtedy napadlo, ale rozbehol som sa preč. Samozrejme, že útek bol neúspešný. Vojak ma chytil za golier pyžama a dal mi facku. Spadol som na zadok. Cítil som odtlačok jeho ruky na líci. Pulzovalo to. Pozrel som sa na útočníka. Bol to ten istý vojak, ktorý nás natláčal do auta. Smial sa. Postavil som sa na nohy a utekal som k ostatným. Už nebolo počuť krik zo spŕch. Dvere boli otvorené. Chlapi, s ktorými som pred chvíľkou stál v rade vyťahovali už mŕtve telá z tých takzvaných spŕch. Ťahal som prvú mŕtvolu von. Bolo to dievča, asi tak staré ako ja. Prišlo mi zle. Oči mala podliate krvou. Telo mala skrútené, musela zomierať v hrozných mukách. Ďalší väzni kopali za ostnatým plotom velikánsku jamu. Odtiahol som ju k jame a potom som už iba videl jej plavé vlasy strácajúce sa v tme tej hlbočiznej jamy. Takto som odniesol asi päťdesiat ľudí. Znova a znova som musel vchádzať do tej strašnej miestnosti. Bol tam zvláštny zápach. Nevedel som ho identifikovať. Steny boli doškrabané. V kúte bolo malé telíčko. Prišiel som k nemu. Bolo už posledné. Zvonku som začul výstrel. Striaslo ma, ale aj tak som chytil telíčko za malú rúčku a ťahal von. Až vo svetle som zistil, že ho poznám. Maličký uzučký noštek, čierne vlasy, a hnedé oči. Bol to Benjamín!!! Môj braček, ktorý nemal ani päť rokov. Nič zlé neurobil, bol to anjelik!
Prešlo mnoho rokov. Vojna skončila, prežil som, ale nezabudol. To sa nedá. V plyne zomrela celá moja rodina. O Anne som dlho nič nevedel. Hľadal som ju po celom svete. Zisťoval, či prežila tú ukrutnú vojnu. Veril som a dúfal, že sa možno niekedy ešte stretneme. Nie. Nestretneme. Zostala tam. Aj ona. Som už starý. Ale pamätám si všetko. Nič sa nezmenilo. Zlo je stále zlo a dobro je stále dobro. Len aby sme mali dosť rozumu, aby sme ich vedeli rozlíšiť. Za to sa modlím každý deň.